Francúz sicílskeho pôvodu M.Petrucciani (1962 až 1999) osudom a hlavne umením patrí aj so svojou 99 centimetrov malou postavou k velikánom jazzu 20. storočia. V štyroch rokoch počul v televízii Ellingtona a zatúžil po inštrumente, na ktorý Duke hral. Dostal detské piánko a vzápätí ho rozbil. Vtedy bol od otca prvý krát a naposledy bitý. Dostal pianíno, z ktorého klávesov mal najprv strach. V pätnástich už hral s trubkárom Clarkom Terrym, čoskoro nato realizoval otvorené dialógy s altsaxofonistom Lee Konitzom. S kvartetom saxofonistu Charlesa Lloyda zbrúsili pol sveta. Sedem albumov nahral pre spoločnosť Blue Note, potom prešiel k francúzskemu labelu Dreyfus.V roku 1994, kedy so sláčikovým kvartetom koncertoval vo Dvořákovej sieni Rudolfina, dostal v Paríži titul Rytier Čestnej légie. Štýlovo nadväzoval na Herbieho Hancocka a hlavne na Billa Evansa, ale bol so svojou nesentimentálnou romantickosťou úplne originálny. Napríklad v zázname stuttgartského koncertu z roku 1997 Petrucciani exceluje spolu s basgitaristom Anthonym Jacksonom a hráčom na bicie Stevom Gaddom. Hoci sa mohol pohybovať len ťažko na dvoch francúzskych barlách, jeho hudobný prejav disponoval roztančenou ľahkosťou. Svojim jedinečným štýlom preukazoval, že jazz môže byť rafinovane komponovaný v strhujúcej spontánnej improvizácii.