Príbeh starnúceho spisovateľa a novinára Jepa, Sorrentino zasadzuje do “trblietajúcej” sa vysokej smotánky podmanivého Ríma a po vzore filmových velikánov Federica Felliniho a Michelangela Antonioniho podáva kritiku súčasnej spoločnosti, žijúcej v povrchnosti, pretvárke a zaslepenosti. Už v úvode filmu nás Biggazziho obrazové kompozície, závratné uhly záberov a snové zmeny veľkosti záberov vtiahnu do slnečného zvodného Ríma, kde sa nám spod majestátnych diel rímskych a svetových dejín umenia odkrývajú drobné, bizarne až exoticky pôsobiace postavy ľudí. Dvojpólovosť života a umenia a hľadanie skutočnej krásy sú kľúčovými motívmi Sorrentinovej snímky, poukazujúcej na to, že pod nablýskaným, ale aj nie príliš vábnym povrchom sa môže skrývať oslnivá krása.