Paolo Taviani sa tri roky po strate svojho brata Vittoria, s ktorým zdieľal celú svoju kariéru, vracia k dielam Luigiho Pirandella. Dvojica bratov adaptovala jeho diela už v rokoch 1984 (Kaos) a 1998 (Ty sa smeješ). V súlade s víziou sicílskeho dramatika film vôbec nie je tým, čím sa zdá byť. Názov síce môže pochádzať z novely z roku 1910, ale po žiarlivosťou pretkanej zápletke tejto knihy niet ani stopy. Namiesto toho sa pozornosť zameriava na samotného Pirandella, resp. na jeho popol, ktorý bol prevezený z preplneného pohrebiska vo fašistickom Ríme na miesto jeho súčasného trvalého odpočinku na Sicílii. Film nás zavedie na cestu povojnovým Talianskom a jeho sfilmovanými spomienkami prostredníctvom záznamov z filmových týždenníkov, amatérskych filmov a fragmentov neorealizmu. Po tom, čo vo filme Leonora Addio majstra pochováme, snímka preradí rýchlosť z road movie na filmovú adaptáciu a vyberie si iný Pirandellov príbeh - konkrétne ten posledný, ktorý napísal krátko pred svojou smrťou v roku 1936. Od rozlúčky s titulom až po jeho návrat k posledným slovám spisovateľa. Je ťažké nepovažovať toto dielo - také slobodné, a predsa tak veľmi prepojené so svetom Tavianiho - za dojímavú bratskú rozlúčku. Dielo, ktoré podobne ako víťaz Zlatého medveďa z roku 2012 Cézar musí zomrieť, opäť využíva kinematografiu na to, aby pomohlo literatúre a histórii prehovoriť.